Milan Lasica raz povedal, že mnohí ľudia túžia po rovnosti. Chcú, aby sme sa mali všetci rovnako – vraj je to spravodlivé. No hoci by to možno bolo spravodlivé, je to nereálne. Skrátka, nemôžeme sa mať všetci rovnako dobre. Pointou jeho odkazu bolo ale niečo iné – hoci budú naše cesty odlišné, dôležité je, aby sme všetci mali možnosť ocitnúť sa na rovnakej štartovacej čiare.
A práve to je mojou túžbou.
Som Izabela a na svet som sa nesmierne tešila. Až tak, že svoj prvý nádych som urobila s 3,5-mesačným predstihom oproti plánovanému termínu pôrodu. Mala som len 32 centimetrov a 700 gramov, takže doktori a sestričky museli odviesť veľa tvrdej práce, aby moje nádychy mohli pribúdať. Dokonca mi aj masírovali srdiečko a museli nasadiť pľúcnu ventiláciu.
Po sto dňoch v Prešovskej nemocnici som konečne prišla domov do Bardejova. Poviem vám, je to skutočne krásne mesto. A to námestie… najradšej by som ho celé prešla. To sa však nedá.
Hoci mám dnes už viac ako rok a pol, moje telíčko ma ešte nepočúva. Nielenže neviem chodiť, stále neviem ani len štvornožkovať či samostatne sedieť. Moje rúčky a nôžky sú veľmi slabé. A to napriek tomu, že chodím k rôznym špecialistom a moja mamka so mnou každý deň poctivo cvičí.
Práve preto vás prosím o pomoc. Chcem sa ocitnúť na rovnakej štartovacej čiare, na ktorej sú moji rovesníci. Chcem sa s nimi hrať, chcem sa s nimi naháňať. A práve pobyty v ADELI Medical Center v Piešťanoch ma k tomu posúvajú míľovými krokmi. Tak čo vy na to?
Pomôcť mi môžete darovaním dvoch percent z vašich odvedených daní, prípadne jednorazovým alebo pravidelným príspevkom.
Ďakujem, že aj vďaka vám budem môcť urobiť svoje prvé kroky.
