Predčasniatko Janko je práve v ADELI. Pri bare si popíja kávičku a sympaticky konverzuje s hosťami aj personálom. Veru tak, v ADELI je úplne samostatne už štvrtý krát. Áno, má 37 rokov a následky detskej mozgovej obrny sú badať nanajvýš trošku pri chôdzi. Má vyštudovanú vysokú školu a v predpisoch pre ZŤP sa vyzná lepšie ako tety úradníčky😊
Začiatky jeho života však boli veľmi dramatické. Mamina trpela vysokým tlakom, celé tehotenstvo preležala v nemocnici vo Zvolene na rizikovom tehotenstve. Janko sa musel narodiť cisárskym rezom v 35. týždni tehotenstva. Hoci brala lieky na podporu vývoja jeho pľúc, mimo maminho bruška nevládal dýchať, zmodrel a nedávali mu šancu. Až neskôr sa mama dozvedela, brala ho sanitka do BB, v inkubátore bol 3 týždne. Báli sa o jeho život, a keď boj vybojoval, aj tak nikto nevedel povedať, nakoľko jeho mozog utrpel nedostatkom kyslíka. Lekári len kázali rok čakať.
Nuž do roka sa ukázalo, že ako ročný nič nevie, nedokázal sa ani sám otočiť. Neurologička pritom nariadila v Krupine fyzioterapiu už vo veku 3 mesiacov, ale bohužiaľ, necvičilo sa správne, a tak výsledky tiež neboli žiadne a hoci absolvovali každé 3 mesiace kontroly u neurologičky, Janko stagnoval a len ležal.
Potom, až keď mal Janko viac ako 2 roky sa dostali do Maríny do Kováčovej – vtedy Špecializovaný detský ústav, kde primárka Dr. Mária Blechová zdúpnela a zaskočila rodičov otázkou, kde boli do teraz? Zobrala ho, už dosť veľkého, do parády „Vojtovou metódou“. Zareagoval úžasne. Začal chodiť, keď mal 2,5 roka. Boli to však oceány sĺz, čo vyplakal on aj rodičia. Bývali v bytovke na prízemí a susedia si isto mysleli, že ho doma režú – spomína dnes s úsmevom Jankova mama. Rodičia plakali, Janko plakal, ale hýbal sa dopredu. Na rozvoj reči mu krásne zaberal cerebrolitín. A chodil do Kováčovej – každý rok na 3 mesiace, najprv ako škôlkar a potom ako školák. Doma i tam mal stále denne tvrdý cvičiaci režim. Mamina, sama vychovávateľka v družine a dcéra učiteľov, nedala Jankovi vydýchnuť, otec rovnako.
Doteraz sú vďační už nebohej primárke z Kováčovej, Dr. Márii Blechovej, že ich správne nasmerovala.
Čo by pani Močárová odporučila iným mamám? Len cvičiť a cvičiť aj napriek tomu, že deti plačú.
„Plakali sme s Jankom, ale chceli sme mu pomôcť a robili sme to, aby začal tie pohyby robiť reflexne, automaticky. Jeho svaly boli úplne iné ako u zdravého človeka, bola to pre všetkých a aj dodnes je, veľká námaha. Od Boha mal šťastie, že sa dostal každý rok na 3 mesiace na rehabilitáciu. A teraz pokračuje v ADELI, momentálne si predĺžil pobyt ešte o tretí týždeň“.
Jediným prianím rodiny i Janka je, aby si našiel trvalú prácu. Zatiaľ v lete na kúpalisku predáva vstupenky. A to inteligentnému chalanovi samozrejme nestačí… Kto vie, možno sa vyberie na vandrovku do sveta. Alebo do politiky?
