Rozprávala svoj príbeh pokojne. Bez hnevu. Skôr s obrovskou vďačnosťou, pokorou a silou, ktorú by v sebe možno ani sama pred rokom nehľadala. Keď sedí vo vozíku a hovorí o svojom živote, najčastejšie nespomína seba, ale deti. Svoju Aničku a tri ďalšie malé stvorenia, ktoré má táto mladá žena spolu s partnerom v náhradnej starostlivosti. Terezka má len 24 rokov a neskutočne túži žiť.
Ešte donedávna žila život, ktorý bol na míle vzdialený jej rovesníčkam. Veď starať sa vo svojom veku o štyri malé deti, to nie je pre každého. Terezka sa ticho usmeje a poznamená:„Deti som odjakživa mala na prvom mieste.“ Dôkazom toho je aj fakt, že pracovala v školskom klube na základnej škole a od marca 2026 nastúpila do svojej vysnívanej práce ako učiteľka v materskej škole. „Mňa to proste ťahá k menším deťom,“ dodáva s úsmevom.
Keďže doma mali len jedno auto a partner zostal na rodičovskej dovolenke s najmladším dvojročným Dávidkom v náhradnej starostlivosti, Terezka prišla s nápadom kúpiť si skúter. Chcela, aby mal partner auto k dispozícii pre deti a zároveň vedela, že cesta do práce bude na skútri lacnejšia aj praktickejšia. Partner z toho veľkú radosť nemal. Bál sa. Terezka si však skúter vybojovala.
V pondelok jej ho priviezli domov. V stredu si dala krátku skúšobnú jazdu po trase, ktorou chcela dochádzať do práce. Vrátila sa spokojná, mala pocit, že to zvládne. Vo štvrtok ráno 19. marca, na Jozefa, išla prvýkrát do práce na skútri. A jej život sa zmenil navždy. Mala prilbu, nešla rýchlo, držala čo najbližšie ku krajnici, aby nezavadzala autám. „Vynára sa mi len trasenie riadidiel na skútri a potom už iba moment, keď som otvorila oči v jarku a pri mne stál človek, ktorý volal záchranku.“ Takmer okamžite si uvedomila, že s nohami je zle. Mala obrovské bolesti a jediné, o čo prosila záchranárov — najskôr v sanitke, neskôr vo vrtuľníku — bolo, aby ju uspali nech necíti bolesti.
Na Kramároch išla okamžite na operačnú sálu. S mamou si stihla len letmo zamávať. Z pôvodne plánovaného trojhodinového zákroku bolo napokon viac ako šesť hodín na operačke. „Keď som sa prebrala z narkózy, bolo mi dobre. Tie šialené bolesti po nehode boli preč. Ale pochopila som, že s nohami to nie je dobré. A podľa slov lekárov asi ani nebude. Silný opuch miechy.“
Prvé, čo jej napadlo, však nebola ona sama. Boli to deti. Čo s nimi bude. Ako to partner zvládne. A potom prišla ďalšia myšlienka — že teraz sa budú musieť starať aj o ňu. „Stále som si hovorila, že ja predsa nemôžem byť ochrnutá.“
Z nemocnice sa dostala do rehabilitačného zariadenia, kde si pobyt sama platila. Namiesto nádeje však prišlo veľké sklamanie. Prístup, rehabilitácia aj celková starostlivosť boli podľa jej slov veľmi ťažké a neosobné. „Bolo to obrovské sklamanie, vyhodené peniaze a pocit, že pacient je im len na príťaž.“
Rodina preto začala robiť všetko pre to, aby sa čo najrýchlejšie dostala do ADELI Medical Center.
Do ADELI prišla Terezka ležiaca. Sanitkou. Takmer nesedela a pohyb na vozíku bol pre ňu extrémne náročný. Na svoj prvý pobyt si dala jediný cieľ — zvládnuť sedieť vo vozíku a odísť domov sediac v aute. Podarilo sa jej to. O ADELI hovorí s obrovskou vďačnosťou.
„Tu som prvýkrát cítila, že pacient je naozaj na prvom mieste. Všetci sa mi snažili pomôcť, všetko mi prispôsobovali podľa toho, čo zvládnem. Konečne som cítila aj progres a nádej. Som tu unavená, ale vďaka bohu za to. A prístup personálu – nemám slov – skvelý.“
Terezka dnes vie, že toto nie je boj na pár týždňov. Čaká ju ešte dlhá cesta, množstvo rehabilitačných pobytov a každodenný boj o väčšiu samostatnosť. Zmieruje sa s tým, že vozík bude možno navždy súčasťou jej života. No nechce sa vzdať. Chce byť mamou naplno. Partnerkou. Chce sa čo najviac postaviť späť do života — pre svoje deti aj pre seba.
Intenzívne neurorehabilitácie sú však finančne veľmi náročné. Aj preto dnes Terezka prosí o pomoc všetkých ľudí, ktorých jej príbeh osloví a ktorí jej chcú pomôcť pokračovať ďalej. Pretože práve rehabilitácie v ADELI sú dnes jej najväčšou nádejou na kvalitnejší a samostatnejší život.
