Zuzana utrpela vážne poranenie chrbtice a miechy. Záchranári privolali vrtuľník, nasledovala náročná operácia a dlhé týždne v nemocnici. Keď sa prebrala, netušila, čo všetko ju čaká.

Tragédia mala ešte jednu bolestnú dohru. Macario, jej trojročný kôň, utrpel pri nehode vnútorné krvácanie. Napriek snahe sa ho nepodarilo zachrániť. Zomrel tri mesiace po páde. Pre Zuzanu to bola ďalšia obrovská strata. Kto nikdy nemiloval kone, možno len ťažko pochopí, aké silné puto môže vzniknúť medzi človekom a zvieraťom. Zuzana však napriek všetkému na kone nezanevrela.

Od nehody uplynul takmer rok a pol. Zuzka zostáva na invalidnom vozíku. Poranenie miechy jej vzalo citlivosť v nohách aj schopnosť chodiť. Musí sa vyrovnávať aj s ďalšími náročnými následkami – stratou kontroly nad močením a vyprázdňovaním. Sú to intímne, ale veľmi vážne problémy, ktoré jej každodenný život komplikujú rovnako ako samotná strata pohyblivosti.

Najťažšie je pre ňu prijať odkázanosť na pomoc druhých. Kedysi sa starala o rodinu, dnes jej pomáha dospelá dcéra. Zuzana by si tak veľmi želala, aby to bolo opäť naopak. 

„Vozík je pre mňa nevyhnutnosťou, ale stále som si naň nezvykla. Nechcem v ňom stráviť celý život,“ priznáva.

Napriek všetkému je Zuzana mimoriadne optimistická a otvorená novým možnostiam. Poctivo rehabilituje aj doma – na zapožičanom motomede šliape každý deň, každý večer si dá dlahy a krokuje na bradlovom chodníku, manžel jej musí posúvať boky, lebo si ich necíti. „Je to makačka, ale musím. Ruky mám už silné ako vzpieračka,“ smeje sa Zuzka. Je pripravená vyskúšať všetko, čo by jej mohlo pomôcť. Vie, že zotavovanie po poranení miechy je beh na dlhú trať a pokroky sa niekedy merajú doslova v milimetroch. Nádej jej dáva skutočnosť, že miecha nebola úplne prerušená.

Veľkým víťazstvom je pre ňu návrat do zamestnania. Zatiaľ pracuje ako zootechnička na čiastočný úväzok v kancelárii. Práca jej pomáha cítiť sa opäť užitočnou a aspoň čiastočne sa vrátiť k životu pred nehodou. Jej ambície sú však oveľa väčšie. Chce pracovať naplno, byť samostatná a predovšetkým znovu chodiť.

A potom je tu sen, ktorého sa odmieta vzdať. Raz sa opäť posadiť do sedla. „Keď budem chodiť, budem zase jazdiť,“ hovorí Zuzana. Manžel jej už prisľúbil, že keď sa postaví na nohy, znovu si kúpia kone.

Zuzana prichádza do ADELI s veľkou nádejou. Túži spevniť telo, zlepšiť svoju samostatnosť a posunúť sa v rehabilitácii čo najďalej. Nečaká zázraky zo dňa na deň, ale odmieta prestať bojovať.

Pomôžte urobiť Zuzke ďalší krok vpred. Prispejte jej na rehabilitácie v ADELI. Aj malá pomoc môže priniesť veľké pokroky.