Šťastím v nešťastí bolo a je, že „Leuška je mentálne v poriadku, nohy a ruky neposlúchajú, ale hlava jej, chválabohu, funguje,“ povie oco Ľuboš, ktorý sa o svoje dvojičky stará sám od ich šiestich rokov. Netreba prepierať detaily, stačí len fakt, že mama deťom veľa lásky nedala, skôr naopak… Sú to už roky, čo dievčatá nevidela, nekontaktovala. Ľuboš: „Bačujeme v trojici a nesťažujeme sa. Teda, pardón, sme štyria, máme ešte psa,“ vtipkuje hrdinský otec, ktorý je Leinou pravou rukou vo všetkom. Hendikep ju obral o samostatnosť v takmer každom bežnom úkone – obliekanie, umývanie, toaleta, učesať si vlasy. Lea: „Ale viem sa najesť, aj písať, mám síce špeciálny úchop, ale dám to. Hoci, najjednoduchšie a vlastne aj najefektnejšie je ťukať do pc klávesnice.“

Je študentkou strednej školy, odbor grafický dizajn médií, štúdium ju náramne baví, je pedant, kým zadanie nedokončí, neodíde od počítača. „Je férová, hovorí pravdu rovno do očí, ale aj si ju vie od druhého vypočuť, strašne rada číta, na pobyte v ADELI sú to vždy aspoň tri knihy. Nie je vyberavá, zje úplne všetko – čo ma teší,“ zľahčuje na záver Ľuboš. 

Čo im dáva ADELI? Lea to vie celkom presne – nádej, že raz bude chodiť, s trojbodovými palicami alebo aspoň s chodítkom. „Nič nenahradí intenzívne rehabilitácie, cítim sa tu skvele, výborní terapeuti, som síce unavená po každom dni, ale to je dobre. A mám čerstvú novinku, ešte nikdy som nestála tak relatívne stabilne ako teraz, po týždni rehabilitácií, to je môj najnovší posun. Dáva mi to veľkú nádej a motiváciu makať na sebe, naozaj,“ rozžiaria sa jej oči a usmieva sa pritom od ucha k uchu. Šťastná Lea. Po maturite si vie predstaviť prácu v reklamnej agentúre, dizajnovať web stránky a možno „raz budem pracovať aj pre www.nadaciaadeli.sk“

Sníva aj o rodinnom šťastí – mať pri sebe skvelého partnera, ktorý ju bude naozaj ľúbiť a „snáď by sme mohli mať aj dieťa,“ povie Lea dodávajúc: „Nie je na tom predsa nič zvláštne nie?“