Vyšetrenia ukázali prasknutú aneuryzmu a rozsiahle krvácanie do mozgu. Lekárov prekvapovalo, že napriek vážnemu nálezu bol Martin ešte dve hodiny pri vedomí, komunikoval a hýbal rukami aj nohami. Potom sa však jeho stav prudko zhoršil. Nasledoval prevoz do Bratislavy, náročná operácia a dlhé týždne neistoty. Prichádzali ďalšie komplikácie. Vysoký krvný tlak, teploty, infekcie, baktérie. Prebudenie sa odďaľovalo. Rodina však neprestávala veriť. Manželka Aďka fungovala ako robot. Učila v škole, cestovala za manželom do nemocnice a večer sa vracala domov k synovi. Mirko sa bál o otca, smutní boli obaja. „Navzájom sme jeden druhého držali nad vodou. Bolo to ale veľmi, veľmi ťažké,“ spomína Aďka.

Aj keď Martin o sebe ešte nevedel, rodina robila všetko , čo mohla. Masírovali mu ruky, stimulovali ho, rozprávali sa s ním. A potom prišli prvé náznaky. Stisk ruky, Drobné reakcie, ktoré znamenali jediné – nádej.

Keď po dlhých týždňoch prišiel domov, Martin naplno precitol, keď pozrel z okna izby. „Moja ulica,“ povedal a pamätá si to dodnes. Doma si postupne skladal puzzle jeho príbehu a uvedomil si, že dostal druhú šancu na život.

A prišlo Adeli. Z prvého pobytu si veľa nepamätá, zato jeho aprílový turnus už bol o inom. Z ležiaceho Martina, neskôr vozíčkára sa zrazu po Adeli presúva po vlastných. „Zázraky sa dejú,“ s krásnym úsmevom povie Martin. Intenzívne rehabilituje aj doma, mimoriadne ho vpred posúvajú aj terapie v Adeli. Všetko je ešte opatrné, pomalšie, ale Martin sa nevzdáva. Jeho cieľ je jasný, vrátiť sa čo najbližšie k životu, ktorý miloval. Opäť športovať. Sadnúť si na bicykel. A najmä vrátiť sa medzi svojich žiakov – k dejepisu, ktorý nikdy nebol len jeho prácou, ale skutočným poslaním.

Vďaka svojej obrovskej vôli, láske rodiny a intenzívnej rehabilitácii v Adeli robí obrovské pokroky. Do Adeli sa ale potrebuje ešte vrátiť, skúsme mu čo i len malým príspevkom dopomôcť vrátiť sa do života a pevne stáť na vlastných nohách.