Urgent operácia a keď precitol, bol v šoku. Nehybné nohy aj ruky.  Pochopil, že je zle. Rozdrvený štvrtý, piaty aj šiesty stavec. Miecha takmer úplne prerušená. Ako Mišo hovorí „od polky bicepsu, teda od predlaktia na rukách som nevládny, nehybný, necítim tam nič. Na rukách, ani na nohách. Katastrofa.“ Na Slovensko sa vrátil približne po mesiaci. Všetko bolo čerstvé, mladý chalan postupne naberal presvedčenie, že raz predsa len bude fajn. „Naozaj som chvíľu sám sebe vsugerovával, že vyzdraviem, zrastie sa to, naberiem svaly, dám sa proste dokopy a hotovo. Postupne som z toho vyrástol. Musel som. Šance mi nedával nik. Vedeli prečo

Zatiaľčo  prvý rok človek dúfa, nádeja sa, prosí o zázrak, druhý rok je zväčša potvrdením fatálnosti. S ktorou sa treba zmieriť, prijať ju, nech je to akokoľvek ťažké.  A nastaviť si život v iných rozmeroch. „Fu, jasne, že som riešil všetko. Jasne, že boli slzy, plačú aj chlapi a plakal som aj ja. Len nemôžeš stále, lebo tie slzy ti musí aj niekto utrieť,“ pokúsi sa o čierny humor sympatický Mišo. Vzápätí zvážnie, pretože priznáva, že hľadať zmysel života v dvadsať päťke, keď si odrazu väzňom vo vlastnom tele – „to ma zložilo. Akonáhle prišlo k uvedomeniu si reality, ponoril som sa čierneho sveta. Sú to šialené stavy, prepadávajú ťa myšlienky na samovraždu, lenže nemáš to ako dokonať. Preto som začal reálne uvažovať o Švajčiarsku. Eutanázia. Prišlo mi to ako jediné zmysluplné riešenie. Vieš, ostal som prakticky sám, kamaráti žili naplno, ja som skončil na posteli a sledoval  ako sa deň vymieňa za noc. Dokolečka, dokola…“

„Výlet“ do Švajčiarska napokon nebol a dnes je za to Miško rád. Z úplného ležiaka sa vypracoval na vozičkára, ktorý istý čas na štyroch kolesách obsedí. A to je obrovský posun. Doma je už piaty rok v banskobystrickom dome sociálnych služieb Senium.  V rámci jeho stavu a možností je to to najlepšie riešenie. „Mám sám izbu, po stenách zavesené fotky, je tam telka, chladnička, chodia za mnou návštevy, najmä mamina. Kamaráti? Nuž, to sa ti vytriedi raz-dva. Ale ostali tí naozajstní. Možno štyria-piati. Naučil som sa fungovať sám so sebou, hoci stále sú dni, kedy som dole, smutný, bezradný, mĺkvy. Musí to len prejsť, nič iné mi neostáva. Na druhej strane sa dá povedať, že pokroky som dosiahol. Pomaličky, milimeter po milimetri zlepšujem na sebe, čo sa zlepšiť dá. Som stopercentne odkázaný na pomoc druhých, na asistenciu pri všetkom, ale pomocou špeciálnej ortézy na ruky si viem už sám umyť zuby, dokonca sa aj oholiť. Len mi všetko musia pripraviť a nastaviť na ortézu. Ale dávam to,“ usmeje sa. Plus vie obsluhovať počítač, kde hráva hry – najmä fantasy a strategické. „Je to taký efektívny zabijak času, ale fajn.“ Vie obsluhovať aj mobil, dokonca zvládne vyťukať aj sms-ky. „To sú naozaj veľké veci. Pamätám si, ako som v začiatkoch nedokázal vôbec nič, ruky mi vlastne len zavadzali. Netúžil som vtedy po ničom inom len aby som aspoň čiastočne rozpohyboval ruky. Nech s nimi dokážem zapnúť ovládač na telke, trafiť si lyžičkou do úst, nech si môžem krátiť chvíle samoty telefonovaním. A aha – dnes je to všetko realita, zvládam to!“

Vážny úraz s doživotnými následkami zmení všetko. Je mu ľúto za plnohodnotným životom, ktorý kedysi mal. Chýbajú mu práce okolo domu –  rúbanie dreva, nahadzovanie uhlia – činnosti, ktoré už nikdy robiť nebude. A ten zoznam je dlhý. Chýbajú mu aj obyčajné banality , ktoré si zdravý človek neuvedomuje. Poškriabať sa na tele, zakryť si ústa, keď zívaš, alebo ísť do chladničky, vybrať si fľašku piva, otvoriť si ju, naliať si ho do pohára a napiť sa, utrieť si penu z úst… Svoju realitu už ale berie ako výzvu, predovšetkým v správaní a chápaní ľudí. Ako pubertiak bol trochu dosť „divoký“, dnes  by mnohé urobil inak. Je však vďačný za svoju mamu, ktorá mu je vždy nablízku, chodí za ním, vždy si majú čo povedať. Fakt, že ostal v zariadení Michal nedramatizuje. Na akýkoľvek úkon s jeho telom treba dvoch ľudí,  všetko je tak ako má byť.

Raz do roka absolvuje spolu s mamou intenzívne rehabilitácie, ktoré si môže dopriať len vďaka darovaným dvom percentám. Tvrdí, že v piešťanskom Adeli mu báječne ponaťahajú celé telo, Michal sa na konci cíti doslova ako znovuzrodený. V Adeli zbožňuje všetko. Terapie, ľudí, atmosféru. „Vďaka Adeli som tam, kde som. Pred 7. rokmi som sem prišiel ako ležiak, to, že dnes sa tu presúvam na vozíku je zázrak.“

Jeho invalidný dôchodok je žalostný. Nemal odpracované roky, takže mesačne mu pridelili sumu okolo 300 eur. Z toho nevyžije ani zdravý človek. Len mesačné náklady na bývanie v zariadení stoja do 800 eur. Takže zvyšok dopláca mama a Miška to škrie. Do Adeli príde vďaka nazbieraným percentám, ale je to z roka na rok nižšia a nižšia suma, ktorú získa. Preto bude veľmi vďačný každému, kto by mu na vysnívané terapie prispel, „ bez pomoci dobrých ľudí to nedám, som bez šance.“